na Blog.cz

Oslava prebehla viac než výborne. A dokonca aj počasie nám vyšlo, hoci troška ešte spŕchlo. Hneď po príchode Mareka sa oslava začala prejavom trénera a Emila a otvorením šampanského =P

Najedli sme sa, okopali, zasmiali a hlavne oslávili, že sme spolu už dva roky =))

Myslím, že nie je viac čo dodať a ešte ďakujeme trénerovi a rodičom, že zabezpečili všetko na akciu =)

Myslím, že každý z nás si pamätá ten pocit, keď prvýkrát prišiel pred telocvičňu na schody a hanblivo sa obzeral okolo seba.

Zrejme ani jednému z nás neprebehlo hlavou, že raz z nás bude tak skvelý tím. S menšími či s väčšími obavami sme sa došuchtali do ešte malej telocvične, kde cvičili decká z tanečnej. Vtedy nás bolo asi do dvanásť a keď sme zbadali nášho majstra a trénera, rozklepali sa nám kolená. Náš úplne prvý pohyb v telocvični a do nášho nového života bol úder päsťou. A tak ako sme sa snažili biť vtedy, snažíme sa aj teraz. Z maličkého bezvýznamného klubu sme sa spoločne dopracovali vyššie, keď sme šli na našu prvú súťaž vôbec. Mali sme spoločnú zostavu a keď nám udelili každému diplom za 1. Miesto, boli sme neskutočné hrdí. O pár mesiacov neskôr sa náš klub začal rozrastať a stával sa z nás skutočný tím. Hoci sme na seba niekedy hnusní a podpichujeme sa vzájomne, zároveň sa tým aj podporujeme. Súperenie medzi nami sa zmenilo na priateľstvo a podpichovanie na pomoc, ktorú každý z nás, ak vie, poskytne s až prílišnou ochotou. no aby sa tu nehovorilo len o nás, spomeniem niekoho, kto je za toto všetko vinný. V prvom rade je to náš tréner Peťo, ktorý nikdy nestratil nervy a ak aj áno, nedal to najavo. Vzal si na starosť pár malých deciek a teraz má na krku hotové stádo výrastkov, ktoré sa snaží usmerniť tým správnym smerom a aj keď nechápem prečo, zdá sa, že má z toho radosť. Spolu s ním nás vedie vpred aj tréner Marek, ktorému robí zase radosť robiť nám zle, no vďaka tomu sme ešte viac popredšie, akoby sme boli asi normálne. Obaja vedia spolu neskutočne vyburcovať človeka a dohnať ho k takým výkonom, o ktorých si dotyčný nikdy neuvedomoval, že ich dokáže. Nehovorím, že vždy je to ľahké, no oni robia pre nás čo najviac. Tri krát do týždňa sa mordujú s nami v telocvični, ktorá za dva roky zmenila jak svoju veľkosť tak aj ľudí, ktorí v nej trénujú. Myslím, že obaja sa na nás musia doma neskutočne baviť, keď si zrekapitulujú tréning a čo sa udialo. No nie vždy je to s nami také ľahké. Niekedy, keď niektorí z nás chytia záchvaty smiechu, flákajú tréning alebo sa snažia tak na 50 (dobre, preháňam.. menej!) percent vidieť, že ich to mrzí. A to je najhoršie, čo môže byť. Vidieť, že ste tých dvoch skvelých ľudí sklamali a oni vám nepovedia nič. Vtedy vás mrzí ešte aj to, ako sa na nich pozeráte. a síce by sme nemali, snažíme sa predvádzať a ukázať v čo najlepšom svetle aby sme mu ukázali čo všetko dokážeme (aj keď toho zatiaľ nie je veľa, ale časom sa to všetko nabalí) a čo všetko sa môžu naučiť aj tí, ktorí prišli o niečo neskôr ako my. Myslím, že sme za tie dva roky, čo sme spolu dokázali toho veľa, no môžeme toho dokázať ešte viacej.

Stačí, ak zostaneme taký dobrý kolektív, ako sme teraz, budeme sa podporovať a hlavne! Aby to s nami naši tréneri vydržali ešte ďalších pár rokov.